Jožko

Autor: Diana Sixtová | 9.4.2012 o 19:15 | Karma článku: 11,20 | Prečítané:  659x

Dnes som zažila veľmi špeciálne stretnutie. Vyšla som z práce a zbadala som ho na druhej strane cesty. Hneď som ho spoznala, aj keď je to už viac ako rok čo som ho videla a aj to len na obrazovke notebooku. Práve sa teperil cez otáčacie dvere do obchodného centra s batôžkom na chrbte a malým psíčkom na rukách. Pridala som do kroku, hnala ma radosť a príjemný adrenalín.

 

Dohonila som ho až pri potravinách, pri nákupných vozíkoch. Zložil psíčka na zem a čosi mu rozprával. Ešte nikdy som neoslovila niekoho cudzieho, len tak, s tým, že sa s ním chcem pozhovárať. Ani pri nekonečných cestách vlakom, lietadlom, ani keď sa mi niekto páčil. A teraz som to nedokázala zastaviť. Ani chvíľu som nečakala, neokúňala sa, rýchlo som prikročila rovno k nemu a spustila bez pozdravu: Ja vás poznám, ja vás mám strašne rada a držím vám palce, aj vášho psíčka poznám, tiež mám u rodičov sučku, našla som ju pri kontajneri a je podobná ako vaša, len svetlá a myslím, si že ste dobrý človek, lebo niekto, kto tak ľúbi malého psíka, jednoducho nemôže byť zlý človek a dúfam, že sa vám darí dobre a že ste zdravý-....

A zasekla som sa. Normálne by som čakala, že po takomto prepade zostane na mňa len hľadieť a nebude rozumieť, čo to vykladám ale on na mňa spustil naspäť bez zaváhania: Áno a odkiaľ ma poznáte, ja si vás nepamätám a vy máte tiež takého psíčka? Áno? A mne sa teraz Nemo (neviem prečo sa volá Nemo, keď je to sučka) hára a je celý bojazlivý a ja neviem prečo, veď ja som naňho dobrý a nikto mu neubližuje, veď ja som s ním dvadsaťštyri hodín denne, viete, viete? Je to normálne? Áno?  Myslíte? Aj vaša je taká, keď sa hára? Normálne celá je nesvoja, nó Nemuško, neboj sa, panička je dobrá, ona nás má rada, je to ťažké, viete, viete, teraz je aspoň už teplejšie, ale ja som nikdy na toto nebol zvyknutý, ja som slušný človek...

Bolo to typické nablýskané obchodné centrum s kanceláriami na poschodí, s potravinami, buržujským kaderníctvom a fontánou vo vstupnej hale a uprostred tejto falošnej noblesy a sterility som asi hodinu čupela na kachličkách z nepravého mramoru a márnila svoj čas tým najkrajším spôsobom, aký som si ani netrúfala predstaviť. Ani sa nepamätám, kedy som sa s niekým tak krásne pozhovárala, kedy som sa cítila tak príjemne a kedy boli moje slová naposledy tak v bezpečí.

Hladkala som Nema po tej jeho malinkej hlavičke a cítila som nad nami rozprestreté krídla dvoch anjelov, jedného mocného, so širokými ramenami a ostrým, žiarivým pohľadom a jedného unaveného, drobného a smutne sivého ako storočné pomníky na opustených hroboch, no snažiaceho sa z posledných síl. A tiež som zahliadla, ako ten silný, ten môj, výstražne zavrčal na každého z tých ľudí, čo prechádzali okolo a čudovali sa, prečo sa s Jožkom vôbec bavím.

Jožko je bezdomovec. Asi pred rokom som o ňom videla dokument študentov akadémie umení. A bola to jedna z najdojímavejších vecí, čo som kedy videla. Jeho rodina je banda asociálov. Mama je treťotriedna prostitútka, brat narkoman a pasák svojej mamy, sestra prasnica na plný úväzok a prostitútka na polovičný a otec jednoducho buran.

A Jožko je jemný človek, ktorý z toho vykorčuľoval s mnohými odreninami a jazvami naprieč minulosťou a dušou, s temnými fľakmi skrytými v jeho pohľade, no s úžasnou cťou a so zachovanými základnými ľudskými hodnotami, ktoré nás učia už v škôlke a ktoré potom najneskôr v tretej triede spravidla zabudneme.

To čo vám na počkanie kedykoľvek porozpráva sa môže na prvý pohľad zdať ako nezmyselná hatlanina, ale ak na moment zabudnete na formu, na to, ako treba byť nepretržite stredom vesmíru a na všetky spôsoby, ktorými by ste sa mu mohli vyhnúť, alebo z diaľky vysmiať, akoby spadla jazyková bariéra a vy pochopíte, že to čo vám vraví sú vlastne veľké životné pravdy, ľudskosť a bezpodmienečná láska pretavená do slov, že je to poézia, i keď možno prekliatych básnikov a balzam na dušu.

Poznám ho strašne máličko a zároveň ho poznám úplne celého. Viem ako mu svietia oči, keď sa teší, ako sa uškŕňa, keď sa hanbí a ako zastane ako socha so skloneným pohľadom na nebezpečne dlhý čas, keď je zloby okolo neho priveľa a on už nevie ako ďalej. A mám ho veľmi rada, bez pretvárky, bez ohľadu na čokoľvek, teší ma jeho prítomnosť a cítim sa poctená, že sa so mnou rozpráva a že sa ma Nemo nebojí, aj keď sa hára, považujem to za mimoriadne povznášajúce, i keď do životopisu si to asi nenapíšem.

Som vďačná, že som ho mohla stretnúť, vzdávam hold jemu aj Nemovi za ich čistotu a prajem im všetko dobré. A ak by niekto vedel o dákej voľnej izbičke v okolí Trnávky, kde tečie voda a nie je tam v noci zima, dajte vedieť, viem ako ju najlepšie využiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?