O mužských slzách

Autor: Diana Sixtová | 12.4.2012 o 19:31 | Karma článku: 8,14 | Prečítané:  1004x

Pred pár dňami som zažila niečo, čo mi na chvíľu otriaslo celým svetom napriek tomu, že viem, že dnes je už doba iná ako kedysi.  

 

Muži sa nehanbia predniesť na verejnosti, že sú homosexuáli, byť bisexuálom je dokonca trendy. Používajú kondicionéry na vlasy a ostávajú na materskej  a minule bol v televízii chlapec, čo tancoval brušné tance.

Ženám vo všeobecnosti je to sympatické, viem o jednej, ktorá svojmu šesťročnému synovi pestuje zapletaný vrkoč po pás a každý sa nad chlapcom rozplýva, aký je roztomilý.

Osobne proti tomu nič nemám, pretože som prakticky za všetko, čo donúti ľudí naučiť sa rešpektovať inakosť druhých, ale asi som ešte z veľkej časti stará škola. V mužskom svete sú veci, ktoré ma vedia totálne rozhodiť, strácam pri nich pevnú pôdu pod nohami.

Skutočne, mužov vnímam ako útesy , ktoré tisíce rokov obmýva more, ošľahávajú búrky a oni stále stoja rovnako hrdo a pevne. Neznamená to, že nemajú právo byť niekedy unavení, slabí alebo jednoducho nežní, len u nich silno dominuje „marsovitosť". Nie že by som im to nasilu pripisovala ja, naopak, je to pre nich prirodzené a nás ženy to fascinuje.

Tým viac potom prekvapí vidieť muža napríklad plakať. Nedávno som to zažila. Je jedno, kto to bol. Otec, frajer alebo brat, bol to jeden z tých nezlomných, čo budú mať v mojich očiach široké ramená, aj keď schudnú dvadsať kíl.

Doteraz mám pred očami ten obraz. Pery zovreté, zadržiavajúce všetko to, čo vnútri tiká ako časovaná bomba. Oči lesklé a pohľad tak ostrý, že by krájal mramor a stále to „tik- tak", alebo ticho pred búrkou ako sa hovorí a potom slzy na lícach, zrýchlený dych a ja, zúfalo objímajúca, aby som zakryla svoj vlastný údes a rozrušenie.

Možno na tom v skutočnosti nie je nič zvláštne. Idú mi proti srsti tvrdenia, že chlapci nesmú plakať, že správny chlap sa teší na vojnu a musí zniesť veľa chľastu. Ale aj napriek tomu som veľmi zmätená, ak vidím chlapa plakať. Je to len jednoducho nezvyčajné. Viem, že sa to deje a je to prirodzené a predsa ma to vždy prekvapí.

Raz som našla v tráve ležať mŕtvu labuť. Bola celá krásne biela a vyzerala akoby len spala. Fúkal slabý vánok a víril jej pierka na krásnom dlhom krku a mne sa nijakovsky nechcelo veriť, že je mŕtva, akoby som si podvedome myslela, že niečo tak krásne a spanilé ako labuť predsa nemôže zomrieť. Je to ako smrť jednorožca.

Alebo ako mužské slzy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Keď sa raz prezident príde spýtať, čo by mali robiť

Spýtala som sa, čo by chcel a on povedal, aby neboli bezdomovci. Prihlásil sa ku Kollárovi do strany, lebo si myslel, že tam sa to podarí.

EKONOMIKA

Slovenské elektrárne prehrali boj o Gabčíkovo

Ústavný súd odmietol sťažnosť voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu.


Už ste čítali?