Cesta nahor, cesta nadol

Autor: Diana Sixtová | 20.9.2012 o 19:46 | (upravené 20.9.2012 o 20:44) Karma článku: 12,68 | Prečítané:  305x

Keď raz skúsite sociálnu prácu s deťmi, už nie je cesty späť. Majú vás v hrsti. Ste ich. Už bez nich nemôžete ďalej žiť. Tá oddanosť má veľa pôvabných dôvodov, ktoré ale musí každý prijať po svojom a preto sa o nich nejdem rozpisovať, i keď by to možno bol článok, čo chytí za srdce.

Keď som sa tento rok na skorú jar vrátila z Nepálu, začala som pracovať s deťmi v škôlke, no jedna časť mojej duše tichúčko dávala najavo, že je frustrovaná a prázdna a tak som sa začala realizovať aj v detskej nemocnici ako "profesionálna rozsievačka úsmevu a pohody" :)

Rozprávala som sa s pár blízkymi a všetci sa pýtajú: Nie je ti smutno z toho ľudského nešťastia, ktoré tam vidíš?

Moja odpoveď: nie, nie je. A nie preto, lebo mám srdce z kameňa. Ale keď prídem na oddelenie, vidím malé deti, ktoré sa napriek tomu, koľko bolesti už zažili za svoj krátky život usmievajú. Neprišla som sa tam zo senzácie dívať na hadičky trčiace z ich rúk. To, čo vidím, je húževnatý boj o život, vďaka za nové ráno, za dážď, za obrázky zvieratiek na stenách, za každé pohladenie. Nevidím roztrasené telíčka tackajúce sa po chodbe, či tečúce slinky, ale vidím bytosti silné ako levy, odvážne, ktoré sa neboja vzoprieť tým najhorším démonom. A mamy... Mamy, to je osobitá kapitola. Nádherné stvorenia, dobré víly so zázračne liečivými rukami a stovkami hodín prebdetých z lásky pod viečkami. Ženy, ktoré vo svojich snoch behajú s vlkmi a ktorým keď život strelil facku ako hrom a na plecia zavesil olovený kríž, nepovedali: končím, ale poťažkali si ten kríž na ramene a povedali: oukej, idem na to! Neprišla som ich ľutovať, ale rozosmievať a učiť sa od nich.

Takže nie. Na detskej nemocnici nevidím nič smutné. Som vďačná, že môžem byť svedkom toho najluxusnejšieho, čo život dáva: lásky, úcty k životu a sile ísť ďalej.

To, čo ma dokáže priviesť do totálneho zúfalstva, číha v obyčajnom živote, betónovej džungli a vôbec, kdekoľvek.

Keď chlap ubije na smrť päťročné dievčatko a ono tri roky nikomu nechýba...

Keď mi mladá žena so smiechom ukazuje video, na ktorom pri rómskej bitke viacerých ľudí domlátia na zemi palicami do bezvedomia a náramne sa na tom zabáva, pretože autor videa ich palice zmenil na svetelné meče... (oukej, možno niektorí ľudia nenávidia cigánov, ale to je fuk, aj keby to boli hovnivály, odkiaľ pramení ten smiech?? Z prudkej inteligencie a nadľudskosti?)

Keď vidím Modré z neba a Vila ako žmýka detské duše z najhlbších emócií a núti ich plakať v spomalených záberoch...

Keď sa dievča odmietne vydať za chlapa, ktorý ju ponižuje a neľúbi a jej vlastná matka ju za to zavrhne, pretože ona sa tešila na svadbu.

Tak z tohto je mi vážne smutno.

Už aby bolo zajtra podvečer a usmievala som sa na Kramároch..

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?