Luxusná adresa

Autor: Diana Sixtová | 11.10.2013 o 17:33 | Karma článku: 14,53 | Prečítané:  3003x

Nedávno som sa presťahovala do okrajovej časti mesta. Keď som niekomu povedala, kam sa sťahujem, každý na mňa vyvalil pohľad, ktorý hovoril: buď si sa zbláznila, alebo netušíš do čoho ideš. Ale ja som to vedela veľmi dobre. Ostáva teda druhá možnosť.

Táto časť mesta je totiž taký malý Bronx. Veľa chudákov, bezdomovcov, prostitútky a tak ďalej. Každý, koho som stretla má na toto miesto veľmi jasný názor: je to nebezpečné, neestetické a depresívne miesto, kde vás nemôže stretnúť nič dobré a po zotmení je tam pre slušných ľudí zákaz vychádzania.

Ale ja s tým nesúhlasím.

Keď som bývala v centre mesta, mala som pár minút od domu nablýskaný obchoďák, do práce som šla pešo a stretávala som len krásnych mladých ľudí v oblekoch na mieru a s kabelkami Guess. Venovala som sa sama sebe a prebývala som prevažne v bezpečnej zóne svojej duše. A popravde, cítila som sa ako v zlatej klietke. Tí vyšňorení ľudia mi pripadali ako panáci bez tvárí, šiel z nich strach a ani raz som nestretla niekoho, komu by som mala chuť sa prihovoriť. Keď som bola nútená ísť do toho obchoďáku, vrátila som sa odtiaľ ohučaná a unavená a bolo mi smutno. V tom dave ľudí som sa cítila bezvýznamná, opustená a z pohľadov ľudí sa dalo čítať, že som u nich nespravila skúšku.

 

Miesto, na ktorom žijem teraz, je jedno z najprívetivejších, na akých som kedy bývala.

 

Ľudia, ktorých stretávam, ktorí so mnou jazdia autobusom a stoja za mnou v rade pri pokladni majú tváre, veľmi konkrétne, nádherné tváre plné príbehov.

Práve dnes som šla v trolejbuse s chlapom okolo tridsiatky, ktorý mal dlhšie havranie zvlnené vlasy, olivovo opálenú tvár nahusto posiatu pehami, takže mu tvorili okolo nosa a očí tmavohnedú masku, ostré indiánske črty a tie oči! Modré, až prechádzal zrak a tak ďaleko od seba, že by schoval do vrecka aj Bosanu z Troch veteránov. Nádherná, neobyčajná, ľudská tvár, na ktorú by som sa vedela dívať hodiny, ako na obraz Michelangela. „Voňal“ asi ako nepálske siroty, niečo medzi dlho neopratým oblečením, špinou ulice a pachom pokožky a oblečenie mal špinavé a trochu potrhané. Mladý bezdomovec, možno feťák, to sa pozná podľa napuchnutých zružovelých rúk.

 

Do práce nejdem desať minút pešo ako predtým, ale pol hodiny autobusom, čo je prekvapivo dobrá správa, pretože mi to poskytuje denne hodinu voľného času na čítanie. Za ten mesiac, čo tu bývam, som prečítala toľko kníh ako predtým za pol roka. Všetko, čo človek prečíta, ho vynáša smerom k oblohe a tak teraz dostávam denne svoju dávku vnútornej slobody a to je na nezaplatenie.

 

Druhá vec, kvôli cestovaniu do práce a z práce trávim teraz menej času doma, čo paradoxne spôsobilo, že mám odrazu strašne veľa času na druhých.

 

Chudoba, neistota, choroby a opustenosť ľudí, ktorú denne vidím mi poskytuje veľmi cennú a vzácnu príležitosť naplno si uvedomovať luxus, ktorý som od života dostala a núti ma vnímať život z úplne iného uhla. Obraz, ktorý vidím ma naučil, že žiadna organizácia, vláda ani nadácia sa o ľudí nikdy nepostará a že jediná cesta ako sa ľudstvo môže dostať z mizérie, ktorá ho pohlcuje, je zdieľať všetko, čo máme, podeliť sa o peniaze, veci a jedlo, ktoré nepotrebujeme, venovať každý deň úsmev niekomu, kto ho potrebuje a že ak sa nám niečo nepáči, nemôžeme už ďalej prenášať zodpovednosť na inštitúcie, ale vziať svoj život a šťastie nás všetkých do vlastných rúk. Na tomto mieste som mimovoľne nasiakla čírou človečinou a po tom som vždy túžila zo všetkého najviac. Našla som si pár svojich bezdomovcov a jedného opusteného psa, s ktorými sa delím o to, čo nepotrebujem a za ktorých sa každý večer pomodlím a to ma napĺňa pokorou.

 

Keď vyjdem na balkón, na pravo vidím letisko, z ktorého každú chvíľu odlietajú lietadlá a viem, že svet je gombička, ktorá sa zmestí do dlane a že domov je tam, kde sú naši najbližší.

Na druhej strane vidím obrovské komíny naftovej spoločnosti, ktoré dvadsaťštyri hodín denne vypúšťajú do ovzdušia tony sajrajtu a je mi úprimne ľúto našej krásnej zeme. To mi nedovoľuje konzumne plytvať zdrojmi, ktoré mám k dispozícii, cítim sa na zemi ako doma a ľahšie dokážem v tom dyme nahmatať svoje vlastné korene.

 

Náš balkón má ešte jedno výnimočné čaro: keď cez víkend doobeda vyjdem vyvešať bielizeň, zo všetkých ostatných balkónov sa šíri vôňa slepačej polievky a perkeltu. Jasné ako facka, je nedeľa a v našom dome bývajú ľudia, ktorí majú zvyky a ctia si ich láskou, prácou a vlastným časom.

 

 

Toto nie je stoka ani ghetto. Toto je National geographic v priamom prenose a na vlastné oči.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?